Podľa Európskej sociálnej charty má štát povinnosť vytvárať podmienky pre zamestnávanie tejto skupiny znevýhodnených osôb. Môže na to využívať rôzne formy a metódy (daňové, odvodové a iné), ktoré by motivovali zamestnávateľov zamestnávať ľudí so zdravotným postihnutím.

ÚLOHA DRUŽSTIEV.

Zamestnávanie osôb so zdravotným postihnutím patrilo medzi prioritné záujmy družstevníctva od jeho začiatkov. Družstvá svojím spôsobom na seba prevzali zodpovednosť štátu už po prvej svetovej vojne, keď vznikali prvé družstvá invalidov. Právne bolo zamestnávanie „ invalidných” občanov riešené po 2. svetovej vojne. Ústava z roku 1945 zakotvila zásadu, že invalidom bude poskytnutá rovnaká možnosť na sebarealizáciu ako zdravým občanom.

Systematickejšie riešenie tejto problematiky priniesol zákon č. 5/1956 Zb. o sociálnom zabezpečení, ktorý upravoval aj problematiku podpory zamestnávania občanov so zmenenou pracovnou schopnosťou. Tento moment bol výrazným podnetom na zakladanie nových výrobných družstiev invalidov, ktorých počet stále rástol. Ich význam spočíval predovšetkým v plnení sociálnej funkcie štátu, pre celú spoločnosť to znamenalo riešenie mnohých problémov súvisiacich s touto skupinou občanov. Družstvá im poskytovali nielen príjmy a pracovný relax, ale zabezpečovali im aj sociálnu a lekársku starostlivosť, zdravotnú rehabilitáciu, rekreácie. Výrazne im pomáhali rôzne formy podpory štátu.

Najväčší rozmach zamestnávania týchto občanov vo výrobných družstvách invalidov bol na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Slovenský zväz výrobných družstiev združoval 17 výrobných družstiev invalidov a tieto zamestnávali viac ako sedem tisíc takýchto ľudí. Výrobné družstevníctvo bolo ešte v roku 1991 hlavným nositeľom zamestnávania týchto osôb.

ZMENY – K HORŠIEMU.

Po politicko-spoločenských zmenách na Slovensku nastali výrazné zmeny aj v oblasti podpory zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím. Riešil to zákon č. 1/1991 Zb. o zamestnanosti. Celá problematika podpory ich zamestnávania sa stala súčasťou komplexnej štátnej politiky zamestnanosti a uplatňovania práva všetkých občanov, ktorí môžu a chcú pracovať a o prácu sa skutočne zaujímajú. Na tento zákon nadväzoval zákon č. 387/1996 Z.z. o zamestnanosti a zákon č. 5/2004 o službách zamestnanosti, ktoré sa snažili podrobnejšie rozpracovať nástroje aktívnej politiky trhu práce. Uplatňovaním týchto zákonov v praxi došlo k obmedzovaniu subvencií a dotácií zo štátneho rozpočtu a k postupnému rozpadávaniu systému zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím v rámci výrobných družstiev invalidov.

Do života sa začal uvádzať „decentralizovaný“ model organizovania zamestnávania týchto ľudí a prechod na ich zamestnávanie na voľnom trhu práce. Zákonom bola stanovená povinnosť zamestnávateľov s viac ako 20 zamestnancami zamestnávať určitý podiel osôb so zdravotným postihnutím, začalo byť dotované zakladanie chránených dielní a pracovísk. Cieľom týchto opatrení štátu bolo zabezpečiť ich zamestnanosť a zaradenie do pracovného procesu. Ako však ukazujú štatistiky, tento cieľ sa nepodarilo splniť, naopak, zamestnanosť zdravotne postihnutých ľudí citeľne poklesla.

ĎALŠÍ ÚDER.

Nová filozofia podpory zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím viedla aj výrobné družstvá invalidov k minimalizovaniu jej nepriaznivých dosahov na ich činnosť. Súbežne so znižovaním až rušením výhod pre výrobné družstvá invalidov sa znižovala zamestnanosť týchto osôb, v niektorých prípadoch možno hovoriť až o likvidácii výrobných družstiev invalidov. Vo väčšine týchto družstiev sa však v oveľa nižšom počte zachovala ich zamestnanosť v novovytvorených chránených dielňach a pracoviskách v rámci družstva a od 1.januára 2005 boli pripravené samostatne si nárokovať a čerpať zákonom stanovené finančné príspevky na tento účel.

To by však VDI, väčšinou s viac ako 30-ročnou tradíciou, nesmel zasiahnuť ďalší úder. Slovensko po vstupe do EÚ, na rozdiel od viacerých ďalších novovstupujúcich krajín, promptne a striktne prijalo právne predpisy EÚ upravujúce poskytovanie štátnej pomoci. Konkrétne nariadenia komisie (ES) č. 69/2001 o používaní článkov 87 a 88 Zmluvy ES pri pomoci DEMINIMIS, v zmysle ktorého bola u nás vypracovaná Schéma pomoci DEMINIMIS. Podľa tejto schémy sa štátna pomoc realizuje formou nenávratného finančného príspevku na úhradu preukázateľných oprávnených nákladov, ktorého maximálna výška jednému príjemcovi (zamestnávateľovi) nesmie prekročiť súhrnne 100-tisíc eur v priebehu 3 po sebe nasledujúcich rokov.

Prijatie tejto schémy k 1. aprílu 2005 s uplatnením retroaktivity na 2 predchádzajúce roky spôsobilo, že subjekty, ktoré štátnu pomoc na tento účel čerpali v rokoch 2003 – 2004, osobitne subjekty s väčším počtom zamestnaných osôb so zdravotným postihnutím, ktoré čiastku 100 tisíc eur za tieto roky vyčerpali, sa dostali do nevýhody. Medzi ne sa radí aj väčšina výrobných družstiev invalidov. Vzhľadom na zložitú ekonomickú situáciu, do ktorej sa takto dostali, možno očakávať likvidáciu pracovných miest pre osoby so zdravotným postihnutím a náhradu týchto pracovníkov zdravými. V prípade družstiev zamestnávajúcich osoby s ťažkým zdravotným postihnutím (nevidiacich, vozíčkarov a pod.) možno očakávať i zánik družstva.

LEN MÁRNA SNAHA?

Zo skúseností Slovenského zväzu výrobných družstiev, jeho členských výrobných družstiev invalidov i z poznatkov nedružstevných subjektov združených v Asociácii zamestnávateľov osôb so zdravotným postihnutím, ale i z oficiálnej štatistiky (uvádza, že k 31. 12. 2004 bolo v evidencii nezamestnaných 17 761 osôb so zdravotným postihnutím) je zrejmé, že v súčasnosti platná zákonná úprava nielenže nedoceňuje prácu, úsilie a snahu zamestnávateľov, ktorí dlhodobo zamestnávajú osoby do zdravotným postihnutím, majú pre túto prácu vytvorené podmienky, majú však pre ňu aj pochopenie a vykonávajú ju ako svoje poslanie, ale nezabezpečuje ani zvýšenie zamestnanosti týchto znevýhodnených občanov.

Zachovanie organizácií zamestnávajúcich ľudí so zdravotným postihnutím nemôže byť teda v budúcnosti často iba márnou snahou ich záujmovej organizácie – Slovenského zväzu výrobných družstiev, ale malo by byť záujmom predovšetkým štátu, ktorý musí riešiť problémy sociálne odkázaných skupín občanov.

Čas ukáže, či opäť bude výrobné družstevníctvo nositeľom tejto humánnej a celospoločensky významnej úlohy, alebo osoby so zdravotným postihnutím zostanú naďalej zväčša bremenom pre štát a nebudú sa môcť uplatniť v takej miere, ako to bolo ešte aj v nedávnej minulosti i vo výrobnom družstevníctve.